Vítame Vás na našej internetovej stránke, ktorá Vám porozpráva príbeh o zveľaďovateľoch piešťanských kúpeľov, o Winterovcoch. Predstavíme rodinu, mesto, kúpele a z mládežníckeho románu od Ágnes Mánya Benyovszky sa zoznámite aj so zaujímavým životom zakladateľa kúpeľov, Ľudovíta Wintera. Zmysluplné a príjemné trávenie času Vám praje
Tím SIK
Okrem miestnej základnej organizácie Csemadoku zohral v maďarskom kultúrnom živote Šale po zmene režimu v roku 1989 veľmi významnú úlohu Šaliansky klub mladých (SIK). Po druhej svetovej vojne podiel Maďarov v meste na Dolnom Považí stále klesal. Po sčítaní obyvateľstva v roku 2011 sa k maďarskej národnosti prihlásilo 14 percent z celkového počtu obyvateľov.
SIK predovšetkým integroval maďarskú mládež rôznymi podujatiami. Spolu s ostatnými maďarskými organizáciami Šale sídlil v Maďarskom dome Jánosa Feketeházyho. Jeho duchovným predchodcom je miestny Vörösmarty-klub, založený v roku 1966, ktorý hostil mnohé známe osobnosti (József Ratkó, József Utassy, László Gyula, Péter Püspöki Nagy, Mihály Cine a ďalší).
Hlavným cieľom projektu Šalianskeho klubu mladých (SIK) je dostať do povedomia život Ľudovíta Wintera (1870-1968), ktorý pozdvihol svetoznáme kúpele v Piešťanoch. Tento mimoriadne všestranný podnikateľ židovského pôvodu veľkou mierou prispel k rozvoju Piešťan, ako nájomca miestnych kúpeľných zariadení. Jeho zásluhy sú obsiahnuté v regionálnych a historických prácach, v monografiách o dejinách kúpeľov, cestovného ruchu a hospodárstva tak v slovenskom, ako i v maďarskom jazyku. Spomienka na rodinu Winterovcov je náležite zachovaná v Tvrdošovciach, v Šahách a v miestnom mestskom múzeu, v Piešťanoch ako i v kúpeľnom meste fungujúcom Balneologickom múzeu. Doposiaľ však chýbala propagačná tvorba, ako je napríklad krátky román od Ágnes Mánya Benyovszky o Ľudovítovi Winterovi pod názvom Prázdniny s Winterom – Letné dobrodružstvo v Piešťanoch. Knihu vydal SIK na jeseň 2021 v maďarskom jazyku a v 2022 bola publikovaná aj slovenská verzia, ktorú si môžete objednať tu: https://www.diderot.sk/sk/435751/agnes-manya-benyovszky-prazdniny-s-winterom. Hrdinkou príbehu je mladé dievča, ktoré počas pobytu v Piešťanoch objavuje životnú dráhu zveľaďovateľa kúpeľov, Ľudovíta Wintera.
A Informácie opublikácii sú dostupné na stránke: book.winterstory.eu
O dostupnosti tejto publikácie je možné sa informovať v Menubode
Kúpiť knihu
Šaliansky klub mladých (SIK) pod vedením Gábora Alexoviča v posledných rokoch skúma nielen miestne maďarské hodnoty, ale aj hodnoty súvisiace s maďarským jazykom v širšom regióne. Súčasťou tohto úsilia je adekvátnym spôsobom pre maďarskú verejnosť aj po maďarsky prezentovať odkaz rodiny Winterovcov, ktorí v Piešťanoch založili a prevádzkovali kúpele.
Okrem toho, že SIK na jednom mieste sumarizuje skoršie dostupné informácie a prezentuje ich v maďarskom jazyku, predstavuje aj hodnototvornú prácu – vydal mládežnícky román o Ľudovítovi Winterovi v maďarskom a slovenskom jazyku autorky Ágnes Mánya Benyovszky, uskutočnil rozhovor s kunsthistoričkou Klárou Kubičkovou Kucserovou, ktorá ako prvá odhalila a usporiadala pozostalosť Winterovcov. Na základe štruktúrovaných poznatkov bola vytvorená aj QR- kódová databáza rodiny Winterovcov a mesta Piešťany.
Piešťany (maď. Pöstyén, nem. Bad Püschtin) sú kúpeľné mesto s 27 000 obyvateľmi. Nachádzajú sa na západnom Slovensku, v okrese Trnava, pozdĺž rieky Váh. Sú okresným mestom. Až do vzniku Československa bolo mesto súčasťou historického Uhorska, sídlom okresu Piešťany Nitrianskej župy. Archeologické vykopávky sú dôkazom, že na tomto mieste, v slnečných náplavových kužeľoch Váhu, v blízkosti zdrojov pitnej vody, sa usadili praveký lovci mamutov. Je možné, že už aj v tomto čase poznali úľavu, ktoré poskytujú termálne zdroje. Jedným z najjasnejších znakov ich bohatej kultúry je socha plodnosti, známa ako Moravianská Venuša.
S istotou vieme, že Rimania, ktorí buď obchodovali alebo bojovali s barbarskými kmeňmi, už poznali bažinaté pramene s teplotou 67 °C. Najstaršia písomná zmienka osídlia pochádza zo zoborskej listiny z roku 1113, vydanej benediktínskym opátstvom, kde sa spomína pod názvom Pescan. V jednom zdroji z roku 1435 sa spomína Pestyén, v roku 1689 Pöstény a v období po roku 1863 je oficiálny maďarský názov Pöstyén. Dá sa predpokladať, že Piešťany boli prosperujúcou osadou už pred prvou písomnou zmienkou z roku 1113 a napriek všetkým útrapám Árpádovskej doby ňou aj zostali. Nie náhodou sa chopil územia aj zemepán, Matúš Csák, 3 ktorý zo severu od Trenčianskeho hradu dobyl väčšinu vtedajšieho Horného Uhorska. Po jeho smrti sa panstvo vrátilo do rúk vládcu a potom, v 14. storočí, ho kráľ Ľudovít Veľký daroval svojmu vernému človeku, Mikulášovi Kontovi. Po vymretí tohto rodu Piešťany od kráľa Ľudovíta získali Thurzovci. Od toho času sa datuje čoraz viac záznamov aj o kúpeľoch. Rovnako ako Thurzovci, aj nastupujúci nový vlastníci od roku 1720, Erdődyovci, sa značne pričinili o rozvoj kúpeľov. Vďaka nim vyrástla okolo roku 1820 pre účely kúpeľov nová kamenná budova v klasicistickom štýle, okolo ktorej bol vybudovaný nádherný park. Neskôr, v roku 1888 si kúpele prenajala rodina Winterovcov, tým sa otvorila nová éra v živote Piešťan. Dnešný symbol mesta je barlolámač, no dlho na piešťanských pečatidlách figuroval Svätý Štefan I., zakladateľ uhorského štátu (najstaršia známa pečať je z roku 1564). Patrónom miestneho farského kostola je tiež Svätý Štefan I.
Barlolámač je jedným z najdôležitejších symbolov mesta a to až natoľko, že ho znázorňuje aj erb mesta. Odkazom je to, že ten, kto sa lieči v tunajších kúpeľoch, sa plne uzdraví, načerpá nové sily a barlu už potrebovať nebude. Veľkú úlohu aj v tomto príbehu zohráva zakladateľ kúpeľov, Ľudovít Winter, ktorý si tento symbol objednal v roku 1894 v dielni budapeštianskeho maliara, Artura Heyera. Spolu s čoraz známejšími kúpeľmi sa aj tento symbol dostal do povedomia ľudí čoraz viac, najmä po postavení sochy na Kolonádovom moste v roku 1933 – dielo sochára Róberta Kühmayera z Bratislavy. Barlolámač je aj symbolom mesta od roku 1945, keď Piešťany nadobudli štatút mesta.
Kultúrna pamiatka nad riekou Váh, postavený v rokoch 1930-1933, funkcionalistický štýl.
Spodnú časť projektoval švajčiarsky inžinier Schwartz, vrchnú nadstavbu Emil Belluš.
Je najdlhším krytým mostom na Slovensku. Umeleckú výzdobu skiel vytvoril výtvarný umelec Martin Benka.
Múzeum bolo založené v roku 1934. Pôvodom miestna historická inštitúcia sa v roku 1966 špecializovala na liečebné kúpele a ich históriu.
Do zbierky múzea je možné nahliadnuť v troch budovách: Kúpeľná dvorana (Kursalon), Pamätná izba Ivana Krasku a Vila Dr. Lisku.
Správcom inštitúcie je Magistrát mesta Trnava (Samospráva trnavskej župy).
Chránená pamiatka v klasicistickom štýle, autor je neznámy.
Bol postavený na základoch staršieho piešťanského kostola v roku 1831. Hlavný oltár s obrazom Sv. Štefana od majstra Zieglera pochádza z roku 1831, vitráže navrhol výtvarník Janko Alexy po 2. svetovej vojne.
Pobočka piešťanského múzea, ktorú spravuje Vojenský historický ústav.
Adresa: Žilinská cesta 6545, 921 01 Piešťany
Múzeum historických vozidiel so sprievodom a interaktívnymi prvkami. Správca klubu je Veteran Car Club z Piešťan.
Adresa: Moravany nad Váhom, Na Výhone 338.
Podobne ako Rimania, ľudia v stredoveku a ranom novoveku za účelom zotaviť sa, kúpali sa v umelo vytvorených jamách. Priehlbiny vystlané vetvičkami alebo slamou sa používali ešte aj v roku 1551, ako sme sa dozvedeli z cestopisnej knihy vydanej v tej dobe. V druhej polovici 16. storočia ich nahradili počiatočné kúpele, ktoré však Turci zničili. (Mimochodom, Osmani zaútočili na Piešťany aj v rokoch 1530 a 1599, čo určite oddialilo rozvoj miestneho kúpeľného života.) Zároveň o tunajšej liečivej vode písal uznanlivo už v roku 1549 Juraj Wernher a o jej liečivých účinkoch sa zmienil v roku 1571 lekár Johannes Crato von Crafftheim. Prvý prelom po predchádzajúcom, tiež dôležitom vývoji pod záštitou Thurzovcov, nastal vďaka rodinám Forgáchovcom a Erdődyovcom. Ako hosť Erdődyovcov sa tu liečil napríklad Ludwig van Beethoven. Prvé kamenné budovy kúpeľov boli postavené v rokoch 1813 a 1850. Novodobá etapa dejín Piešťan sa začala s Winterovcami po roku 1888 a o hodnosti osady dobre svedčí fakt, že sa tu v roku 1916 stretol bulharský cár Ferdinand I. a Wilhelm II. nemecký cisár.
Nakoľko Piešťany, podobne ako Rajecké Teplice, Turčianske Teplice alebo Vyhne, patrili po stáročia k najobľúbenejším kúpeľom maďarskej elity na Hornej zemi, o tamojších zariadeniach a dovolenkách sa zachovalo množstvo záznamov. Z nich teraz vyberáme. Z trojzväzkovej encyklopédie Uhorska s názvom Magyar országnak leírása od Andrása Vályiho, vydaného v rokoch 1796 až 1799 sa dozvedáme napríklad to, že zemepánmi trhového mesta Nitrianskej župy sú gróf Erdődy a Motesicky, obyvatelia sú katolíci ale aj iní, a leží na malebnom mieste neďaleko rieky Váh (preklad zo staromaďarského textu).
Tak isto je dôležité, že má špitál, teda dnešným slovom nemocnicu. „Vyznačuje sa slávnymi kúpeľmi, ktoré sú účinné pri rôznych pľiagach; pozri dielo Jánosa Torkosa pod názvom: Schediasma de thermis Pöstiniensibus. Vyznačuje sa bohatou úrodou, rôznorodým a znamenitým majetkom, je možný odpredaj, prvotriedne” (preklad zo staromaďarského textu).
Podľa správy ďalšieho známeho etnografa, Eleka Fényesa, o polstoročia neskôr, podľa spravodajstva dvojzväzkového Opisu Maďarska vydaného v Pešti v roku 1847 „Piešťany (Pistyani, Teplicza)“ sú tótske (slovenské) trhové mesto „9 míľ od Bratislavy a 5 míľ od Nitry“, v tom čase tu žilo 3266 katolíkov, 6 evanjelikov a 105 židov. Mimo katolíckeho farského kostola sa tu nachádza aj „zemepánov úhľadný, letný kaštieľ pre zábavu“. Hlavným vlastníkom v tom čase bola pani manželka grófa Józsefa Erdődyho.
Samozrejme práca Fényese hovorí aj o kúpeľoch:
„Pol hodinu od Piešťan, presne na brehu Váhu tečie známa teplá minerálna voda, ktorá sa používa na kúpanie; jej prirodzená teplota je medzi 48-50 stupňov podľa Réaumura a je taká vysoká, že sa v nej môže sliepka ošklbať. Jej farba nie je celkom jasná, ak sa ochladí, chuťovo sa vôbec nelíši od obyčajnej pitnej vody; zloženie: zázračná soľ, horká soľ, sádra, kuchynská soľ, sýtené vápno, sýtená horká zemina, štrková zemina, sirovodík a alkalické zeminy. Jej úžitok je najviditeľnejšie pri tŕpnucich končatinách po mozgovej príhode alebo po inom nešťastí, ako aj pri trhavej bolesti (Rheumatizmus), chvení, pri starých ranách, bolestiach bedier a podľa niektorých, aj pri očných bolestiach. Kdežto pre skutočnú dnu toho veľa urobiť nemôže.“
Okrem takejto dôkladnej charakterizácie podáva Elek Fényes aj presný popis dnes už neexistujúcich kúpacích zariadení:
„Že tento prameň môže mať nejakú súvislosť s horou oproti Váhu, dá sa tušiť z toho; pretože úzka línia od prameňa cez Váh ani počas najtuhšej zimy nezamrzne. Zvláštne je aj to, že s rozvodnením Váhu sa zvyšuje teplota vody a kúpanie je preto často nemožné. Táto voda sa zväčša používa na kúpanie, teda zvonka. Vnútorne len na odporúčanie lekára. – Kúpeľný dom je rozdelený na vaňový a stojaci kúpeľ (Gehbad). Vaňové kúpele obsahujú kúpeľne s počtom 28-22 vaní, pričom teplo vody si každý reguluje ľubovoľne. Stojaci kúpeľ, kde sa kúpu spoločne, pozostáva zo 4 tried: pánsky, obyčajný, židovský a bahenný kúpeľ (Schlammbad). Tento posledný je najteplejší a nachádza sa v bezprostrednej blízkosti zdroja v studni. Pre kúpeľných hostí je tu veľký hostinec. – Vedľa hostinca sa nachádza druhá budova, v ktorej sa nachádza: kaviareň, tanečná sála, jedáleň a sídlo nájomcu. Za budovou sa nachádza novo usporiadaná promenáda. Piešťanské kúpele sú skrátka jedny z najobľúbenejších a najnavštevovanejších kúpeľov našej vlasti ako pre svoje úžitkové vlastnosti, tak aj pre krásu okolia; ale ubúda v tienistých záhradách a iných romantických promenádach v okolí, čo značne uberá na ich výhodách.”
Samozrejme môžeme čerpať aj z literárnych diel.
Starodávny kúpeľný svet evokuje aj poéma generála a literáta, žijúceho
v dôchodcovskom veku v Skalici, Józsefa Gvadányiho, z roku 1787 pod
názvom Pöstyéni förödés (Piešťanské kúpanie):
„Dlhá stavba z dosák pri Váhu týči sa,
v nej zvláštne komôrky, až srdce zaplesá.
Tu hosť ničím netrpí a núdzu nezdieľa,
na lôžku schladí sa, keď vyjde z kúpeľa.
Kúpele verejné nie sú vec náhody,
celý svet zberá sa radostne do vody.
Líha tam psota a líha tam sirota,
horeznak bahní sa po uši zakrytá.
Kúpe sa tu kňazstvo a kúpe sa armáda,
ľudia z miest, elita zámožná, parádna.
Myje sa židovstvo aj cigán z chatrče,
Maďar, Slovák, Nemec máča si paprče.”
Báseň bola napísaná po maďarsky, do slovenčiny ju prvýkrát preložila Jitka Rožňová.
Keďže termálna voda, využívaná v Piešťanoch priamo v mieste jej vyvierania je vysoko rádioaktívna, je indikovaná na liečbu reumatických a kĺbových ochorení. Používa sa aj na liečbu neurologických porúch, a to počas rekonvalescencie, ako aj po operácii. Okrem spoločných kúpeľov sa tu nachádzajú aj obľúbené vaňové kúpele, bahenné zábaly a elektroliečba. Piešťany lákajú aj kúpeľom, ktorý je sýtený. A kto do príjemného kúpeľného mestečka nezavíta, môže si liečivé bahno získané z Váhu kúpiť na mnohých miestach sveta.
Hotel Thermia Palace v Piešťanoch a s ním priamo prepojené Kúpele Irma dodnes patria k budovám, ktoré najviac určujú imidž kúpeľného mesta. Aby sme lepšie pochopili, prečo sa ich Winterovci rozhodli postaviť, je potrebné stručne načrtnúť históriu.
V roku 1909 viedli Winterovci veľký boj o pokračovanie v prenájme kúpeľov. Nájomná zmluva s Erdődyovcami z roku 1889 bola už dve desaťročia platná, keď sa v osobe Adolfa Rónaia objavil vážny konkurent. Budapeštiansky hoteliér a kaviarnik sa nezmieril s tým, že Ľudovít Winter od neho získal miestny Grand Hotel Rónai, dokončený v roku 1907 (ktorý po zmene majiteľa premenovali na Grand Hotel Royal). Nielenže chcel získať späť luxusný hotel, ale plánoval aj kúpu kúpeľov v spolupráci s berlínskym bankárom. Rónai predložil majiteľom, Imrichovi Erdődymu a jeho manželke, Irme kúpnu zmluvu v hodnote štyri milióny korún. Polovicu sumy sľúbil zaplatiť do 1. septembra 1909.
Winter musel zareagovať. Prišiel s protinávrhom, že ročné nájomné zvýši na 160-tisíc korún, čo zodpovedá štvorpercentnému ročnému úroku z rónaiovej kúpnej ceny. Pre Erdődyovcov to malo znamenať štvormiliónový príjem počas nasledujúcich 25 rokoch, pričom zostane zachované aj ich vlastnícke právo. Návrh sa manželskému páru pozdával, avšak s podnikateľom z Budapešti medzičasom podpísali zmluvu.
Ľudovítovi Winterovi nezostalo nič iné, len čakať: či Rónai zloží dvojmiliónový závdavok. Podnikateľovi sa to nepodarilo, takže Erdődyovci obnovili nájomnú zmluvu s dovtedajším nájomcom a Ľudovít Winter previedol Grand Hotel Royal do vlastníctva Erdődyovcov, ako prvú splátku 25-ročného nájmu. To znamená, že ostal bez modernejšieho luxusného hotela, pričom v sezóne 1909 navštívilo Piešťany viac ako 13 tisíc hostí.
Bolo teda úplne jasné, že firma Alexander Winter a synovia musí postaviť nový hotel. Oslovili Armina Hegedűsa, ktorý bol Ľudovítovým spolužiakom na technickej vysokej škole vo Viedni. Pri realizovaní návrhov Hegedűs spolupracoval s Henrikom Böhmom, no nastal problém s povolením. Príslušný banský úrad sa obával, že ak by obria budova na Kúpeľnom ostrove mala hlboké základy, mohli by narušiť prúdenie podzemnej vody, teda fungovanie prameňov liečivej a termálnej vody. Na návrh profesora budapeštianskej polytechniky postavili hotel na železobetónovom základe s hrúbkou 1-1,5 metra a kupolovité Kúpele Irma postavili na železobetónových stĺpoch zapustených hlboko do zeme. Bolo to potrebné aj z dôvodu vyššej koncentrácie kalu a niektorých chemikálií.
Winter vďaka odvážnym manévrom získal úver a spomínané dve budovy boli dokončené za dvadsať mesiacov, na jar 1912. Pôdorys Thermie, pokrytej obrovskou manzardnou strechou pripomína široko otvorené písmeno V. Na prízemí sa nachádza reštaurácia a kaviareň, ako aj niekoľko klubových miestností. Na horných podlažiach boli vytvorené apartmány rôznych veľkostí. S hotelom priamo spojené Kúpele Irma boli postavené priamo nad jednou vetvou prameňov s kupolou, ktorá má priemer 21 metrov; ide v podstate o dvojvrstvovú železobetónovú škrupinovú konštrukciu. Centrálnu kupolovú halu s liečivým bazénom obklopuje budova v tvare U s chodbou, šatňami a oddychovými zónami.
Eklekticizmus Thermia Palace a Kúpeľov Irma – štýl viedenskej secesie zmiešaný s inými prvkami – zvýšil síce náklady, ale veľkoleposťou prilákal honosnejších hostí. Hotel otvorili v máji 1912 a v priebehu niekoľkých týždňov bol plne obsadený. Keď sa rozšírili správy o jeho úrovni a kvalite, pokúšali sa ho navštíviť aj tí najbohatší. Do hotela zavítal aj Ferdinand Coburg, bulharský cár.
Prechádzka po rozprávkovom paláci – pod týmto názvom bol publikovaný článok v najprestížších maďarských novinách, vo Vasárnapi Ujság (Nedeľňajšie noviny), dňa 26. mája 1912 pri príležitosti otvorenia. „Tí, ktorí sa ubytujú v jednej z 200 izieb Thermia Palace, zúčastnia sa všetkých výhod, ktoré zabezpečujú liečenie, pohodu a zábavu – píše týždenník. – Vykurované chodby a výťahy vedú z izby do budovy kúpeľov, ktorá je vybavená pre 3000 hostí. Jej obrovský kupolovitý bazén, v ktorom vyviera pôvodný bahenný prameň, je rovnako pôsobivý svojou veľkosťou ako aj dekoratívnou expozíciou. Najmodernejšie vybavenie stoviek kabín nekonečne uľahčuje liečenie. K tomu sa pripája rádiové emanatórium, ústav švédskej gymnastiky, elektrické a uhličité kúpele, röntgenová komora, inhalatórium, masážna miestnosť, laboratórium, studenovodné, slnečné, vzdušné a svetelné kúpele, teda všetko, čo si len vieme predstaviť pre úspešnú liečbu. Spoločenské miestnosti hotela sa postarajú aj o tie najnáročnejšie potreby. Hostí zabáva osobitne domáca kapela; v prípade potreby sa poskytuje sanatórne liečenie prostredníctvom ubytovaného lekára a dietetickej kuchyne. ”
Tympanón reštaurácie v empírovom štýle zdobí dielo Alfonsa Muchu (1860-1939) pod názvom Buď pozdravený, požehnaný prameň zdravia! pripomínajúce neskorú parížsko-pražskú secesiu a zobrazujúce Muchovu dcéru. Mucha dielo namaľoval a daroval hotelu z vďaky za vyliečenie svojej dcéry, Jaroslavi, ktorá sa zúčastnila liečenia v Piešťanoch v rokoch 1929 až 1932. Mucha bol jedným z pravidelne sa vracajúcich hostí Piešťan.
Dielo bolo z hotela ukradnuté v roku 2000 tak, že ho vyrezali z rámu príborovým nožom. Bol nájdený až v roku 2004: obraz zrolovaný a ukrytý vo vlhkom prostredí chceli dvaja muži z Českej republiky predať rakúskemu zberateľovi za 95 tisíc euro. Starostlivo zreštaurovaný obraz je v súčasnosti znovu hlavnou výzdobou reštaurácie.
Winterovci prenajímali piešťanské kúpele od majiteľa kúpeľov, od rodiny Erdődyovcov od roku 1889. Vďaka cieľavedomému zveľaďovaniu už v roku 1905 prekročil počet hostí deväťtisíc, takže sa oproti začiatkom v deväťdesiatych rokoch takmer strojnásobil. Od prelomu storočia Piešťany vážne konkurovali Trenčianskym Tepliciam. Ich atraktivite napomohla skutočnosť, že sa nachádzali bližšie ku Viedni, Budapešti a centrálnym oblastiam Maďarska ako kúpele na severnejšej časti.
Rýchly a sľubný zisk prilákal do Piešťan mnohých podnikateľov – postavili si tu vily a ponúkali služby rôzneho charakteru. Winterovci s pokojom uvítali objavujúcu sa konkurenciu, kedže ich kúpele využívali aj hoteloví hostia iných ubytovacích zariadení, takže zvyšujúca sa návštevnosť prospela aj im.
Postupom času sa však objavil konkurent, ktorý chcel prevziať celé kúpele. Známy budapeštiansky podnikateľ, hoteliér a kaviarnik, Adolf Rónai si každoročne prenajímal časť Kursalonu. Keďže mal s prenajímateľmi čoraz väčšie nezhody, zmluvu s ním už v roku 1905 nepredĺžili. Rónai v nádeji získania väčšieho podielu na rozmachu Piešťan kúpil a zbúral vilu Yull a na začiatok kúpeľnej sezóny v roku 1907 postavil štvorpodlažný (trojposchodový) Grand Hotel Rónai. Hoci bol postavený v záplavovej oblasti Váhu, ale na vyvýšenom betónovom základe a jeho nosné steny boli zabezpečené samostatnou oceľovou konštrukciou. Majiteľ dal na hlavnú fasádu luxusného hotela zhotoviť aj reliéf zobrazujúci barlolámača.
Toto všetko znamenalo pre Winterovcov už vážnu výzvu, nakoľko hotel podľa návrhu viedenského architekta, Adolfa Oberländera (1867-1923), spájajúci neobarokový a secesný štýl, bohato členený balkónmi, arkádami a terasami, bol jedným z najextravagantnejších v Rakúsko-Uhorskej monarchii. Bol zameraný na najzámožnejšie publikum a mohol prijať stodvadsať hostí naraz. Časť budovy s vymoženosťami ako výťah, ústredné kúrenie, vodovod a elektrina ponúkala skvelý výhľad na Váh a na Kúpeľný ostrov ležiaci na druhom brehu. Hotelová reštaurácia pod názvom Restauration Royal ponúkala gurmánske jedlá maďarskej a francúzskej kuchyne. Oberländer sa z murára stal stavebným inžinierom a na svojich projektoch uvádzal obe svoje kvalifikácie. Navrhoval najmä obytné budovy vo Viedni a jej okolí, ale vďaka práci v Piešťanoch sa stal uznávaným aj ako hotelový dizajnér. Stavebné práce realizovala firma Antala Durvayho so sídlom v Bratislave.
Po smrti Alexandra Wintera v roku 1909 prevzal vedenie kúpeľov jeho syn Ľudovít. Uvedomil si, že najväčší podiel na zisku z 11-tisíc kúpeľných hostí ročne získa ak bude vlastníkom aj Hotela Rónai. A práve mu prišlo vhod, že konkurent z Budapešti, ktorý sa kvôli investícii zadlžil, od roku 1909 nevedel splácať splátky. Winter si rýchlo zobral pôžičku a vyplatil Rónaiových veriteľov. Názov takto získaného hotela sa zmenil na Grand Hotel Royal.
Počas obdobia komunizmu sa názov hotela zmenil dvakrát: najprv sa stal Grand Hotel Slovan a potom Slovan. Až do postavenia Domu umenia v Piešťanoch (1974–1979, Ferdinand Milučký), sa uskutočňovali koncerty Piešťanského hudobného festivalu (dnes Music Festival Piešťany) v sále Slovana s vynikajúcou akustikou. V roku 1985 bola budova hotela zapísaná na ústredný zoznam pamiatkového fondu, avšak rekonštrukcia začatá v roku 1993 sa zastavila. Budova stále viac a viac chátra a čaká, kedy sa z akéhosi strašidelného zámku stane zase luxusným hotelom.
Sándor Winter sa narodil v roku 1829 v Tvrdošovciach, neďaleko Nových Zámkov. Po svadbe s Henriett Katscher, dcérou trenčianskeho obchodníka, si otvoril obchod s textilom v sídle hontianskej župy, v Šahách. Ako všestranný podnikateľ sa začal obracať aj iným smerom: mal tehelňu, pec na pálenie vápna, aj pílu. Založil a tri desaťročia aj riadil miestnu sporiteľňu. Winter sa v roku 1888 dozvedel, že Erdődyovci hľadajú nového nájomcu do Piešťan a čoskoro s nimi podpísal zmluvu na 30 rokov. Zomrel v roku 1909. Jeho syn Ľudovít, ktorý bol len študentom Technickej univerzity vo Viedni v čase sťahovania sa do Piešťan, v tom čase už takmer dve desaťročia pomáhal pri rozvoji Piešťan.
Ľudovít Winter (1870-1968) zveľaďoval otcovské dedičstvo. Keď v roku 1890 nastúpil k svojmu otcovi do Piešťan, jeho hlavnou úlohou bol rozvoj kúpeľov. Napriek útrapám – vznik Československa, následné prenasledovanie a deportácia Židov – bol večný optimista a húževnato pracoval. Na základe moderných plánov a so zapojením uznávaných umelcov boli postavené Vila Alexander, Kursalon, Hotel Thermia Palace, Kúpele Irma a Napoleonské kúpele. Vďaka Winterovcom je realitou aj vznik promenády a letného divadla. Citujeme z maďarského mládežníckeho románu od autorky ÁÁgnes Mánya Benyovszky:
„...Ľudovít Winter bol odhodlaný postaviť luxusný hotel. Projektovaním poveril svojho bývalého spolužiaka, architekta Ármina Hegedűsa z Budapešti, ktorý v tom čase spolupracoval s Henrikom Böhmom. Myslím, že mená sú pre Böbe a pre prababku známe, pretože živo prikyvujú. – Do príprav sa aktívne zapojil aj Winter. Pre neustále starosti okolo kúpeľov a napäté pracovné tempo sa však nervovo zrútil. Na radu svojich lekárov odišiel do Švajčiarska zotaviť sa a oddýchnuť si. Neposedný Winter, samozrejme, ani tam nepoľavil. Objavil architektonickú firmu, ktorá sa zaoberala s hotelovým dizajnom. Predložil im plány od Hegedűsa a Böhma a vo Švajčiarsku sa vyvinulo riešenie prepojenia hotela a kúpeľov. Architekti z Budapešti to následne využili na vypracovanie konečných plánov Hotela Thermia Palace a kúpeľov Irma. Monumentálny komplex bol dokončený v roku 1912.“
Imrich Winter sa narodil 10. októbra 1978 v Šahách ako štvrté dieťa Alexandra Wintera a Henriett Katser. Rovnako ako jeho dvaja starší bratia, Ľudovít a František, aj on sa podieľal na rodinnom podniku. Spolu s Ľudovítom bol považovaný za hlavného zveľaďovateľa piešťanských kúpeľov. S manželkou, rod. Mariannou Szecskai, mali dve dcéry. Zomrel v Bratislave 26. júna 1943.
Po maturite spolupracoval s drevárskou firmou vo Fiume (Rijeka). V roku 1900, po smrti brata Františka, ho otec stiahol domov, aby prebral vedenie šahanskej časti rodinného podniku (otec v tej dobe spolu s Ľudovítom riadil záležitosti piešťanských kúpeľov). Šahanské prevádzky sa nepodarilo zachrániť ani napriek Imrichovej snahe, takže s nimi skoncovali. Dlhy postupne splácali a Imrich sa tiež presťahoval do Piešťan.
Jeho funkcia bola od začiatku jasná. Popri Ľudovítovi, ktorý sa staral hlavne o záležitosti kúpeľov a dohliadal na ich rozvoj, bol Imrich zodpovedný za vedenie účtovníctva, efektívnu propagáciu kúpeľov, skrášľovanie parkov a zelene ako i za rozprúdenie miestneho kultúrneho a kúpeľného života. Preslávil hudobný život, ktorý prilákal množstvo hostí a tejto tradícii zostal verný aj Piešťanský hudobný festival mesta.
Imrich si uvedomil, že kúpeľní hostia nepotrebujú len procedúry, vhodné ubytovanie a stravovanie, ale je potrebné pre nich zabezpečiť aj rôzne možnosti zábavy a oddychu. Rozprúdil športový život v Piešťanoch: dal postaviť golfové a futbalové ihrisko, dal vybudovať niekoľko tenisových kurtov. Z jeho iniciatívy bol pri kúpalisku Eva vysadený rad topoľov. Vytvorili jazierko s leknami Victoria cruisiana. Medzi Imrichove zásluhy patrí aj vytvorenie menšej zoologickej záhrady na Kúpeľnom ostrove a serpentínová promenáda vedúca k Červenej veži na ľavom brehu Váhu.
Winterovci dokázali úspešne využiť propagačné vymoženosti modernej doby. Imrich sa pravidelne staral o to, aby sa o Piešťanoch uverejnili pôsobivé inzeráty a články. Barlolámač – ako najznámejší symbol piešťanských kúpeľov – zobrazil na čo najväčšom počte miest. V roku 1933 sa čiastočne postaral o postavenie sochy Barlolámača od sochára bratislavského pôvodu, Róberta Kühmayera. Stal sa natoľko dôležitým symbolom Piešťan, že ho prijali za mestský znak z príležitosti nadobudnutia štatútu mesta v roku 1945.
Vďaka Imrichovi Winterovi bola medzinárodná lekárska komunita, zdravotné a poisťovacie orgány rýchlo a v niekoľkých jazykoch informované o najnovších lekárskych výsledkoch z Piešťan. V prípade potreby prednášal okrem iného v Budapešti, vo Viedni alebo v Londýne. Agendu zvládal s ľahkosťou, nakoľko ovládal sedem jazykov.
Medzi dvoma svetovými vojnami spolu s ďalšími, medzi inými aj so správcom kúpeľov, Václavom Vlkom, založili Piešťanskú muzeálnu spoločnosť, ktorá v roku 1928 založila Piešťanské múzeum. V roku 1951 ho premenovali na Okresné múzeum, v roku 1963 na Balneologické múzeum prezentujúce kúpeľný život za starých čias. Inštitúcia pôsobiaca v budove Kursalonu si s úctou pripomína winterovskú éru Piešťan, ale aj životné dielo zakladateľa múzea. Pamätná tabuľa Imricha Wintera v slovenskom jazyku bola odhalená na stene budovy v roku 1993 pri príležitosti 50. výročia jeho úmrtia. (Autorom pamätnej tabule je miestny umelecký keramik Marián Pekár).
Zelený strom (Hotel/Pension Grüner Baum), nachádzajúci sa na adrese Winterova ulica 19, je budova s patinou v centra mesta Piešťany. Kedysi bol rezidenciou rodiny Winterovcov. Vznikla spojením dvoch dávnejších budov v roku 1903, v menej priaznivom období pre rozvoj kúpeľov.
Úpravy sa uskutočnili podľa predstáv Armina Hegedűsa a Henrika Böhma (v rokoch 1911-1912 bol podľa plánov dvojice architektov postavený aj Thermal Palace a s ním spojené Kúpele Irma).
Hoci počet kúpeľných hostí v Piešťanoch aj na konci 19. storočia neustále narastal (v roku 1899 presiahol počet šesťtisíc), hospodárska kríza v rokoch 1900 až 1903 nabádala aj firmu Alexander Winter a synovia k obozretnosti. O to viac, že v roku 1900 zomrel Alexandrov najstarší syn, František, ktorý mal na starosti šahanskú podnikateľskú agendu. Winterovci rýchlo stiahli z Fiume (dnešná Rijeka) najmladšieho syna, Imricha, aby prevzal bratove posolstvo, záujmy v Šahách však museli v krátkom čase zlikvidovať. Ľudovít Winter docielil, aby dlhy mohli splatiť vo forme splátok.
Akoby toho všetkého nebolo málo, piešťanské kúpele zasiahla ďalšia rana: v roku 1903 rozvodnený Váh strhol drevený most spájajúci Teplice na pravom brehu (centrum dnešných Piešťan) s Kúpeľným ostrovom a druhou stranou rieky, ktorý bol potrebný nahradiť novým.
V roku 1902 sa Ľudovít Winter oženil s Leonou, vdovou po bratovi Františkovi. Bol nútený obstáť ako podnikateľ, aj ako ženatý muž. Kúpil dva hostince (K pštrosovi, K dromedárovi) z 19. storočia na ulici Františka Jozefa, ktorá bola v tom čase považovaná za hlavnú cestu Teplíc. Prestaval ich tak, že ich umiestnil pod spoločnú sedlovú strechu, škridlovú strechu a štukovo zdobenú hlavnú fasádu. Dal vytvoriť samostatné apartmány pre svojich rodičov aj pre vlastnú rodinu, ale v úchvatnej nehnuteľnosti našiel priestor aj pre 30 hosťovských izieb. Na priečelí nad balkónom pribudli dodnes viditeľné nápisy (Grand Hotel a Pension).
1. novembra 1990 bola slávnostne odovzdaná pamätná tabuľa Ľudovíta Wintera na priečelí Hotela Zelený strom (dielo sochára Ladislava Ľudovíta Polláka) a od 1. januára 1991 nesie aj ulica meno zveľaďovateľa kúpeľov (počas komunistickej éry sa volala Pavlova ulica).
Slovenská verzia:
Tržničné námestie 4810 (budova Trend)
P.O.Box 141
945 05 Komárno
Maďarská verzia:
Hlavná 918/2 (OD Univerzál)
924 01 Galanta
Dolná 524/1 (vedľa cukrárne (Tropicana)
927 01 Šaľa
Hlavná 62 (oproti pošte)
931 01 Šamorín
Námestie Ármina Vámbéryho 14/55
929 01 Dunajská Streda
Michalská bašta 4
Nové Zámky
94001
ul. Janka Kráľa 46/27
936 01 Šahy
ul. Jókaiho 25
945 01 Komárno
Hlavná 13
94301 Štúrovo
